O solúnskej rozprávke..

Bielo modré kockované obrusy sotva vykukujú spod mís zívajúcich olivovo bazalkovým sósom, spod tanierov s poslednými zbytkami ešte rozvoniavajúcej musaky a orosených pohárov, teraz už len spomínajúcich na džbány chladnej vody. Podlhovasté stoly usadené kdesi v chladnúcom piesku Pereiskej pláže a za nimi 39 sýtych žalúdkov tráviacich večerný rozhovor. Chorváti, Srbi a Bosniaci, Poľsko vedľa Litvy, Gréci s Turkami, všetci fajčiaci na sváry minulosti, či vykonštruované nezhody politiky, vychutnávajúci spoločnú prítomnosť a južanské víno.  Zapadajúce slnko strieda komorná žiara drevených faklí, zatiaľ čo trio starčekov ladí ošúchané bouzouki. Rozprávka? Nie, jeden z ďalších projektov EÚ.

Budovania? Dobre, priznávam, prišli sme spoznať nové miesta, históriu, kuchyňu, urobiť stovky vysmiatych fotografií a pretancovať noci, ale myslím, že to nie je hlavný dôvod prečo sme tu. Dôvod, prečo sme opustili pohodlie domácich postelí a bezpečie vlastnej rutiny, prečo sme riskovali stovky a niektorý tisíce kilometrov do neznámeho prostredia vyzbrojený základnými poznatkami pár stranového informačného listu.

Poobedná kávička so Saimom, vždy usmievavým Turkom s výraznou briadkou. Všetky moje predstavy o zaostalom Turecku, tlačiacom sa do EU, či agresívnom Islame po týchto projektoch  vytlačila výborná angličtina, distingvované gestá a široký spoločensko-ekonomický prehľad. Tento krát sa dozvedám o povinnej vojenskej službe, neustálom napätí a útočných ambíciách tureckých politikov. O strachu chlapca len o dva roky staršieho odo mňa. Prisadá Aphostolis (pekné meno, že?).  Zisťujem, že to toľko krachujúce Grécko sa tiež nevzdáva ročného šikanovania mládeže ani investícií do uniforiem.

Až neskôr, iný stôl na inom projekte a chalani z rôznych častí Ukrajiny aj aktuálneho Donetsk-a ma definitívne presviedčajú o tom, že informácie z dnešných „slobodných“ a „svetových“ médií zďaleka nie sú úplné. Zďaleka mi nepostačujú pre uvedomenie si, že dennodenné rozíjmanie nad tým „čo na raňajky“ resp. „kedy si pôjdem zabehať“, prípadne srdcervúce starosti o výsledok najbližšej skúšky zďaleka nezodpovedajú vážnosti situácie v akej sa nachádza dnešná spoločnosť a každodennej realite ľudí blízkych mi nielen vekom, či túžbami, ale aj názormi, či ideálmi.

Ale spať do gréckej rozprávky. Takej o dvoch malých trpaslíkoch; o organizátoroch, Agháte a Apostholisovi, ktorí sa ešte ako „študentské uchá“ rozhodli založiť vlastnú neziskovku a aktívne participovať na vtedajších projektoch mládež v akcii (tj. mládežníckych výmen a seminárov dnes už zahrnutých pod ERASMUS+).

Cestujem s Aghátou na jej univerzitu. Počas seminára si všimla, že si cez prestávky obok poznámok kreslím karikatúry a ako končiaca študentka výtvarného umenia rozhodla, že sa musím zúčastniť ich koncoročnej výstavy a stretnúť nové múzy. Vieš si to predstaviť v dnešnej škole? Učiteľ sleduje čo žiaka zaujíma aj mimo preberanej látky a z vlastnej iniciatívy (+ na vlastné náklady) ho v tom podporí? Založiť organizáciu popri brigádach, koníčkoch a štúdiu nebolo vôbec jednoduché, ale ako hovorí, vysielať mladých Grékov do zahraničia a dať im možnosť spoznať, že už dávno nie sú pupok civilizácie považovali za poslanie nie za prácu. V južanskom podnebí sa vraj ešte stále dobre darí nacionalistickým prúdom, v ktorých sa kríza prezentuje len ako slepá závisť severných krajín ( Až mi padá sánka). Áno, vyžiadalo si to prebdené noci, stresy a nemálo odriekania zo študentského života, ale výsledky prišli, veď aj moje momentálne nadšenie zo za oknom mihotajúcich sa paliem je jedným z nich. 

O trpaslíkoch, pretože nejde o biele goliere, lídrov korporácií, politikov, či iné príklady pod drobnohľadom médií, ale o „bežných“ a „malých“ - o „trpaslíkov“, ktorí sa rozhodli snažiť naplno. Pracovať viac ako 12/7 pre pár, možno len zdvorilostných, fráz a snáď pre úprimné „ďakujem-e“  pri finálnom hodnotení projektu, pri lúčení sa s účastníkmi. 

Verím, že sme sa prišli vyjadriť, prispieť malým kúskom seba. Tak ako kedysi slobodný občania na fórach antických miest (pokoj, som triezvy, len to dobre zneje), prišli sme nechať zaznieť svoj možno ešte mladý a možno tichý, či slabý, ale nie bezvýznamný hlas. Nemôže byť bezvýznamný, veď ďalších 38 párov uší tak rozdielnych a tak rovnakých, si ho prišlo vypočuť. Takže áno, budovania. Verím, že bez ohľadu na to či to bolo, alebo nebolo cieľom EU pri spúšťaní týchto projektov a bez ohľadu na to aká je ich téma, miesto, účel či rozpočet, ich výsledkom je budovanie. Stavieb? Priateľstiev! Takých, ktoré už nikto nepresvedčí o menej cennosti iného (národa, farby, prívesku na reťiazke atď..) a o strachu pred cudzím, či neznámym. Ľudí, nie šetriacich, ale bezhlavo plytvajúcich gestami láskavosti, radosti a prípadnej vďaky. Lídrov, odhodlaných a vytrvalých, pracujúcich nie pre seba, ale pravdivo pre tých, ktorí ich nasledujú.

asi stačí..možno netreba opisovať každé steblo lúky. Chcel som zachytiť, čo najviac, ale povedať len jedno. Ďakujem. 

Pozri si aj krátke Videjko

[ssba]