Menu Zavrieť

Naša spoločná cesta za spoznávaním nádherného Švédska.. teda Fínska 🙂

POČKAŤ!!!

Kde sme to vlastne boli?

Primárnym cieľom našej slovensko-českej výpravy boli Alandské ostrovy. Necíťte sa previnilo, ak nemáte ani najmenšie tušenie, kde sa týchto viac ako 6 500 ostrovov nachádza. Malé kúsky škandinávskeho raja ukrývajúce sa v Baltskom mori medzi Fínskom a Švédskom boli pred projektom veľkou záhadou aj pre nás.

Boli sme teda vo Fínsku alebo Švédsku? Veľmi záludná otázka, ktorá sa s týmito ostrovmi ťahá už roky, a na ktorú neexistuje jednoznačná odpoveď. Zo všetkých strán sa na vás totiž valí ľubozvučná švédčina so zaujímavým prízvukom, no v obchode si čítate fínske názvy a zaplatíte eurami. Alandy sú totiž po rokoch politických bojov, autonómna provincia Fínska hovoriaca po švédsky. Znie to možno komplikovane, no verte mi, že cesta na tieto ostrovy je oveľa komplikovanejšia. Ak budete mať však veľké šťastie, tak ako my, s pomocou vašej vysielajúcej organizácie, usmievavých Švédov a jednou neuveriteľne ochotnou španielkou, to nie je nemožné.

Spoločná cesta väčšiny z nás začínala vo vlaku zo Slovenska, kde sme sa po menších komplikáciách úspešne našli a cestovali za zvyškom našej posádky čakajúcej v Prahe. Na letisku sme vytvorili naše „dieťa“ (rozumejte odbavenú batožinu zloženú zo spacákov a karimatiek) a trošku zaskočili personál pražského letiska, pri požiadavke odbaviť naše záhadné čierne vrece. Zvládli sme to však a nasadli na lietadlo do našej prvej medzi-zastávky nádherného Štokholmu.

Tu sme stihli menšiu tour no vedeli sme, že naša cesta ešte nie je poriadne ani v polovici. Pokračovali sme teda na okraj škandinávskeho polostrova a naskočili na náš, pre najbližší týždeň najpodstatnejší dopravný prostriedok, trajekt. Tým sme sa po skoro trojhodinovej ceste dopracovali do hlavného a najväčšieho mesta Alandov- Mariehamnu. Vyčerpaní, ale šťastní sme konečne spoznali Joannu, človeka, vďaka ktorému sme boli vlastne schopní dostať sa do nášho cieľu.

S ako-tak načerpanou novou energiou sme sa na druhý deň vydali na potulky Mariehamnom. Naším sprievodcom sa stal Deniz- turecký EVS dobrovoľník z Turecka, s veľmi dobrým zmyslom pre humor. Ukázal nám skryté zákutia hlavného mestečka a porozprával nám jeho zistenia a dojmy zo života na škandinávskom ostrove. Naša prehliadka skončila v second-hande. Zvláštne? Nie v Alandoch.

Sídli tu totiž pobočka organizácie Emmaus Åland. Táto organizácia sa zaoberá najmä pomocou spoločnosti v aspekte sprostredkovanie práce pre ľudí so špeciálnymi potrebami či problémami. Taktiež kladie veľký dôraz aj na šetrenie našej planéty a materiálnu pomoc pre tých, ktorí ju potrebujú. Spolu s ďalšími 350 skupinami zo 37 rôznych štátov prevádzkujú second-handy, kde môžete však nájsť len menej ako 20% darovaných vecí, pretože zbytok putuje do rôznych štátov ľuďom, ktorí ich potrebujú.

Naše kroky pokračovali opäť za novými informáciami, tentokrát trošku politického a organizačného charakteru. Zistiť, ako to vlastne na Alandoch funguje. Privítali nás asi tí najpovolanejší, riaditeľka The Åland Islands Peace Institute, Sia Spiliopoulou Åkermark a vedúca informačného oboru Susann Simolin. Opísali nám Alandský model, ich zaujímavú cestu k autonómii, ako fungujú ich zákony, voľby no i bežné problémy obyvateľov. Predstavili nám taktiež ich organizáciu a jej snahu o pomoc cez výskumy a šírenie informácii a aktívnu komunikáciu. Zakončili sme to veľmi príjemnou diskusiou nie len o problémoch ostrovov no slovenských a českých hlboko diskutovaných témach.

Keďže na Alandoch je už jeseň a takzvaný „zimný režim“, museli sme sa zmieriť s faktom, že na miesto našej ďalšej zastávky chodia len dva trajekty za deň a poponáhľať sa. Čakal nás totiž víkendový camp detskej organizácie SKUNK na ostrove Kumlinge. Organizácia sa snaží poskytovať deťom na Alandskom súostroví voľnočasové aktivity a umožňovať im stretávať s ďalšími mladými ľuďmi. Keď totiž do vašej školy chodí celkovo len 19 študentov, je niekedy ťažké nechytiť ponorkovú chorobu. A aj napriek tomu, že to tieto decká nemajú v mnohých ohľadoch jednoduché, privítali nás s neskutočnými úsmevmi, perfektnou angličtinou a názormi, ktoré by ste nečakali od dospelého človeka, nie ešte od trinásťročného dievčatka. Prijali nás do ich campovej rodiny a spoločne sme si užívali každý moment. Či už pri spoločných hrách, workshopoch, interculcular night alebo dlhých večerných rozhovoroch.

Vysvetlili nám, aké zložité je žiť na ostrove len so sto ľuďmi, chodiť každé ráno do školy taxi loďou, či aké je vlastne úplne nereálne odpisovať, keď ročník tvoria len dvaja ľudia. Je obdivuhodné, že napriek tak veľkej izolácii od „veľkého sveta“ boli tieto deti v mnohých ohľadoch vyspelejšie, múdrejšie a skúsenejšie ako ktorýkoľvek teenager od nás. Vychovávané v maximálnej tolerancii voči ostatným a od malička učení veľkej zodpovednosti. Ani raz ste ich nepočuli odporovať animátorom, frflať na program alebo sťažovať sa na čokoľvek iné. No stále to boli hraví a blázniví teenegeri odhodlaní spáchať akýkoľvek bláznivý nápad.

Zložili sme spolu vlastnú pieseň, rozšírili naše IT zručnosti no v neposlednom rade sa dozvedeli a naučili veľa jeden od druhého o ľuďoch okolo no i sebe samých. Užili sme si spoločne nádherný západ slnka a ohňovú slávnosť v prístave, kde sme každý nechali horieť svoju sviečku.

Škandinávsku dobrosrdečnosť a pohostinnosť nám v tom najkrajšom poskytla aj riaditeľka SKUNK Mias Hanström, ktorá nás pozvala k nej domov. Pripravila pre nás tradičné alandské palacinky, ktoré len maximálne vylepšili jedinečnú škandinávsku atmosféru počas návštevy. Diskutovali sme o rôznych témach až do neskorého večera.

A aby toho nebolo málo, na druhý deň sme mali možnosť porozprávať sa aj s jej manželomriaditeľom základnej školy v Kumlinge. Ten nám objasnil úskalia vedenia školy do ktorej chodí len 19 žiakov a mnoho iných problémov, ktoré sa v takomto izolovanom prostredí vedia nakopiť...

Našu návštevu Kumlinge sme zavŕšili typickou škandinávskou hrou Kubb, pri ktorej si šťastlivo nik neublížil a s úsmevom sme sa mohli rozlúčiť s našimi novými alandskými priateľmi.

Chceli sme totiž dať šancu aj Švédsku a najmä Štokholmu, kde sme mali možnosť prespať a preskúmať ho. Zablúdiť v jeho nádherných uliciach a nájsť sa na vrchole vyhliadkovej plošiny sledujúc panorámu mesta...

Myslím, že ste si stihli povšimnúť, že naša cesta na Alandy nebola len turistického charakteru a nešlo sa dovolenkovať.

Išlo sa objavovať, inšpirovať, učiť sa, diskutovať.

Vidieť, že nezáleží na tom, koľko prekážok a nepriaznivých okolností máte okolo seba, vždy je tu cesta. Stačí vám na to pár odhodlaných, šikovných ľudí, ktorí vidia vo svojej práci zmysel.

Ďakujeme... ♥