Menu Zavrieť

Do Kláštora kvetov..
alebo prvé stretnutie s Malým Kaukazom

v pozadí vrchol známy ako "vlčia hlava / vlčie uši"

Stretnutie s Malým Kaukazom začína v Marshrutke – miestnom prepravnom prostriedku, mikrobuse s vysokým podvozkom, terénnymi kolesami a spravidla silným motorom, schopným pohybu po miestnych komunikáciách a ich okolí. Začína na ceste premieňajúcej sedadlá pasažierov na trampolíny a smýkajúcej krčnou chrbticou do všetkých svetových strán. Začína chladenou kávou s cukrom, podávanou v jogurtovom tégliku. Začína v sprievode vysokánskeho Kamazu s bielymi záclonami a Arménskymi dôstojníkmi vracajúcimi sa z voľajakého cvičenia.

Pre úprimnosť textu uvádzam, že ešte pred odchodom do tejto krajiny som zvažoval oveľa ambicióznejšie výstupy. (Aragac 4000 m.n.m.) Na prípravu však nebol čas a napriek štyrom rôznym známym v Arménsku sa mi nepodarilo získať kontakt na spoľahlivých outdoor nadšencov, ktorí by si výstup dali so mnou. Platiť si guide-ov nebolo ani na mape a nájsť len tak niekoho kto by išiel týmto smerom ma vzhľadom na ne-známosť oblasti vôbec nelákalo. Tak som sa ocitol tu, v rozheganej Marshrutke smerujúcej pod Spitakavor – staroveký kláštor ukrytý pod spomienkou na pevnosť Proshaberd.

uvítanie v dedinke Vernashen

V spoločnosti 11 spolupútnikov, hovorí plynulou angličtinou iba Artak, zavalitý mentor v graficko-dizajnérskej firme. Organizátorka Ani sa ešte snaží, zvyšok však sype iba úsmevy a náhodné frázy. Všetko je Awesome! AmazingVery nice! a samozrejme každému som friend. Po neformálnej pol hodine začína oficiálny začiatok aktivity. Každý člen skupiny sa za doprovodu hŕkania Marshurtky predstavuje, uvádza povolanie, status a záľuby, začo je následne odmenený skupinovým potleskom. Napriek jazykovej bariére šípim, že väčšina družiny pracuje v IT sektore, ako je to zvykom u mladých, zápasiacich so životom v Jerevane.

Vedúci skupiny Levon, nadväzuje na zoznamku rozprávaním vtipov. Nerozumiem ani slovo. Vnímam len výraznú mimiku jeho hnedej tváre a na nej svietiacu, zlato žltú farbu dúhoviek. Primysli si k tomu krátke vlasy, strnisko, vojenskú šiltovku a vrásky od sústavného smiechu. Po vysadení v dedinke Vernashen, bez slova preberá vedenie. Na sebe má čierny plášť a na batohu pripnutý tajomný podlhovastý predmet obalený v celtovine. Chodník tu nie je. Brodíme sa vysokou trávou, prebíjame kriakmi, až kým plynulo prechádzame do vysokohorského pásma. Levonovi pomáhajú dvaja „prieskumníci“ (pracovný názov autora) AshotSamvel. Obaja sú štíhlej, pevnej postavy. Často šprintujú do strmých strání a šplhajú do mokrých stien, azda len z čistej chlapčenskej radosti, osobne ich však podozrievam z predvádzania sa pred dámskou časťou skupiny. Zabudol som. Prší. Už od prvých krokov nás sprevádzajú jarné prehánky rozličnej intenzity, slabý vietor a usadená hmla.

Po výraznejšom stúpaní sa skupina usádza k spoločnému obedu. Horolezectvo odnaučí nabaľovať kilá zbytočných potravín do batohu a ja sa k tejto tradícii už neviem/nechcem vrátiť. To čo sa odohráva na prechodne slnečnej čistinke, však nie je žiadna rýchla desiata, ale obsiahla hostina porovnateľná s Jerevanskými tavernami. Ako zahraničný prvok skupiny musím ochutnať zo všetkých prestretých obrúskov – od každého. Z Arménskej hiking-ovej kuchyne s rýchlosťou prichádzajúceho dažďa spomeniem; Lavash – mäkký, tenký nekvasený chlieb, Khachapuri – tradičné gruzínske cesto plnené syrom, Gata – niečo ako miestne sušienky, niťový syr – skoro identický so slovenskými korbáčikmi, Borek – syrom plnené lístkové cesto a výdatnú porciu sušeného ovocia. S padajúcimi kvapkami sa vraciame k chôdzi.

Okolité scenérie mi nápadne pripomínajú jarnú Sardíniu, divoko zarastené doliny, zelené kopce pretkané skalnými výrastkami a chuchvalcami kvitnúcich kriakov. Pyramídy červenozeme, nánosy piesku, prikryté zelenými kobercami a zo všetkých strán obletujúce neznáme vône. Všade vidím fenykel, už-už sa chystám zahryznúť keď mi Ani vyťahuje jedovatú bylinku z ruky. Ani je príjemná spoločníčka, netrvalo dlho a anglický jazyk sa jej rozviazal, vysvetľuje, prekladá, ukazuje. Na Arménoch je krásna ich láska k svojej vlasti, neústupčivá hrdosť idúca ruka v ruke s prívetivosťou.

Netrvá dlho a do cesty na nám stavia horský potok, dostatočne široký na to aby sa nedal ľahko preskočiť a dostatočne malý na to aby sme uvažovali o jeho prekonaní. Zdanlivo jednoduchá úloha sa pri štyroch ženách v teame mení na expozíciu testosterónu. Doteraz pokojný, občas behu-chtiví parťáci sa menia na staviteľov dočasných mostov, kotúľajúcich balvany z priľahlého žľabu, prenášajúcich, dvíhajúcich, gestikulujúcich. Ashot sa celý vrhá do koryta vytvárajúci most vlastným telom, napínajúc chrbát tak, aby po ňom dievčiny mohli prejsť bez namočenia topánok. Pozorujúc toto vystúpenie, vyzúvam botasky a potok prebrodím. Skupina postup reflektuje avšak naďalej pokračuje, zaujatá svojou aktivitou. Dievčiny jedna po druhej končia vo vlnách. Nakoniec aj ja, asi zo solidarity. Voda je ľadová a priezračne čistá.

Objavuje sa nečakane. Drobná svetlá stavba, učupená pod neďalekým horským sedlom, v objatí machúľ zelene. Naopak Levon sa nám stráca, zrýchlil do mierneho klusu akoby obhajujúc svoje prvenstvo v skupine. Kráčame sviežim upršaným vzduchom, rozkvitnutou arómou jari. Kráčame pod prikrývkou hmly a spievajúcich kvapiek. Strmo, po klzkých skalných platniach a roztrúsenom štrku. Slepo, za vidnou nedávnych bledých stien. Do doliny sa znenazdajky rozlieha zvon. Levon vystúpivší na kláštornú vežu trhá konopným lanom a víta svoju družinu.

Kláštor Spitakavor je menšieho vzrastu, vyhotovený z masívnych kvádrov svetlého kameňa. Dominuje mu valcovitá veža zakončená špicatou strechou a osadeným krížom, strážiaca štvorcovú záhradku, zrejme určenú pre meditácie. Miesto stvorené na stíšenie myšlienok, na koncerty vtákov a pískanie vetra sa, na moje prekvapenie, rozozvučuje výrazným spevom. Tajomný, v celtovine zabalený predmet, nášho vodcu sa premieňa na malú mandolínu a premoknutá družina na radostný chválospev.

Vnútro kláštora vystihuje tmavý kameň, s množstvom rytín v Arménskom písme. Pár vytesaných sôch, nad oltárom obraz panny a v popole horiace štíhle sviece. Hmla zdvíha svoj závoj a my vidíme ako to v skutočnosti bolo s našou trasou. Ku kláštoru totiž vedie široký pás prašnej cesty, po ktorej by bez problémov prešla aj miestna Lada. Asi to bol len dobrý nápad nášho sprievodcu, trošku nás oboznámiť s okolitými rastlinami a chuťou horských bystrín.

pozostatky pevnosti Proshaberd

Po nasýtení ducha, rýchlo stúpame za pamiatkou pevnosti Proshaberd, za tajomným pokladom zakopaným princom Prosh-om kdesi v okolitých kopcoch, za pozostatkami masívnych múrov, o ktorých sa pred stáročiami roztrieštila početná perzská armáda. Už na nás čakajú. Kruhové výhľady, nárazový vietor a nekonečno Kaukazu. Serine, TatevMaria, tri do teraz neodhalené mená členov skupiny, pripravujú záverečné občerstvenie. Prekvapením je narodeninová torta oslávenkyne Ani, početné spevy a spoločné tance na pozadí zelených hrebeňov.

Uháňame prašnou cestou, za kdesi kávu pijúcim vodičom. Uháňame májovým slnkom sfarbujúcim pokožku, s pastiermi ženúcimi kravy zo strání, do známeho Jerevanu..