Vlnky zo Solúna...
Loďka odráža od betónového móla. Kompas jasne nastavený na slnečný deň vo vyhriatom Solúne – (Thessaloniki) a suchozemské žalúdky rozhojdávajú prvé vlny.
Cesta ubieha rýchlo, alebo pomaly? Neviem. Vnímam len ostré slnko páliace do tyla, občasné frknutie slaných kvapiek na opálenú pokožku a nohy vyložené na chrómovom zábradlí. Až približujúce sa žeriavy, strážiace velikánsky prístav, prebúdzajú vedomie.
Spoločná fotka 40 mladých úsmevov, rozdávanie máp, dokonca vreckového a organizačné pokyny. „Dicastrion squere at 20 PM“a HURÁ!! na rošty rozpálených ulíc. Prvoplánovo vytvorené skupinky sa roztriešťujú o prvý stánok s orosenými fľašami vody. Za liter a pol 3 €, človek človeku vlkom, avšak v tomto počasí nie je inej voľby. Pokračujeme už v menších čriedach. Čriedach, nakoľko sa cítim ako slepo nasledujúca ovečka s očkami vyjavenými na rady panelákov v kokteily s historickými fasádami a s posýpkou šedi, smogu a hluku klaksónov. Pastiersku palicu preberá Gan Luca. Talian na čele a do dvoch minút sme úplne stratený v neznámom prostredí, presne tak ako sme to (asi) všetci chceli. Len sa tak túlať uličkami, nasávať atmosféru.
Netrvá dlho a narážame na „Vasilisovu skupinku“. Miestny štyridsiatnik, robí, čo je v jeho silách aby nám priblížil svoju domovinu a veruže sa mu to darí. Prevádza nás nielen dláždenou pešou zónou, ale aj históriou, politikou a kultúrou Grécka v kocke. Vždy mi imponovali ľudia, ktorý vedia odkiaľ sú a tak sa hneď radím do blízkosti prameňa. Prvé skutočné prekvapenie prichádza pri vykopávkach miestnej Agory; „Pre študentov zdarma“. Neveriacky ukladám free entrance do peňaženky a trochu sa hanbím za spoluúčastníka, ktorý prevádzkovateľovu láskavosť opláca šplhaním na jeden z rozpadnutých stĺpov.