Jedna z vecí, ktorú asi stretneš na každom projekte, je neformálne vzdelávanie. Čo to vlastne je? Opäť raz definície prenecháme odborníkom:
Osobne by som to vysvetlil úplne jednoducho: ako učenie sa prostredníctvom osobných skúseností, učenie sa zážitkovo, učenie sa hrou.
Takú aktivitu Ti opíšem: organizátori na projekte v Taliansku nám rozdali lístočky a na každom bola voľajaká rola, napr. ekonomický migrant, babička z Vranova, dievčatko na vozíku a tak. Tréner potom čítal rôzne hlášky v štýle „môžem ísť voliť svojich politických zástupcov v mieste svojho bydliska“, „nebojím sa ísť na futbalový zápas“ či „môžem ísť bez problémov k doktorovi“. Ak si Ty, účastník vžitý do svojej postavy, s výrokom súhlasil, urobil si krok vpred, a ak nie, ostal si na mieste. Na mňa vyšiel človek s fyzickým postihnutím – invalid. Až tu som si vnútorne uvedomil, že môj status bieleho Európana mi aj napriek obrovskému hendikepu umožňuje (v hre – v živote?) dôjsť niekoľkonásobne viac dopredu ako napr. slobodnej azylantke s dvoma dcérkami..
Alebo naposledy vo Francúzku nám organizátori zakázali ísť na raňajky (rozumej vstúpiť do členského štátu EÚ), kým neprejdeme celým procesom pre získanie povolenia (k pobytu v krajine). Zrazu sme natrafili na nezmyselnú byrokraciu fingovanú vlastnými kamarátmi, na nezáujem, neochotu zaoberať sa tvojím problémom, na pohŕdanie a pocit menejcennosti (všetci sa svojich rolí zhostili naplno). Zrazu som pred sebou videl maličký mechanizmus ľudského nezáujmu, moci a hraného utrpenia a zľakol sa, že môže v skutočnosti fungovať aj vo veľkom.
Ak hľadáš viac praktické využitie, pomysli na všetky tie jazykové skilly, ktoré Tvoj mozog v neznámom prostredí doslova vcucne. Desiatky odborných termínov z oblasti politiky, ekonómie či práva, ktoré sú zrazu spojené so zaujímavým osobným zážitkom a nielen hviezdičkou v Google translatore. Čo tvoje komunikačné schopnosti, rétorika, reč tela, prirodzené reakcie na situácie, ktoré v bežnom akademickom živote nemáš šancu zažiť?! Osobne som presvedčený, že môžeš byť výborný odborník vo svojej oblasti, skutočne špička, ale pokiaľ nedokážeš komunikovať so svojím zákazníkom, pokiaľ sa nevieš predať, veľa vody nenamútiš.
Pre mňa najsilnejší zážitok s týmto spôsobom učenia, ku ktorému sa často vraciam v myšlienkach aj v riadkoch, bol tréning vedený odborníkom z oblasti bio-energetiky (tj. so žijúcim šamanom). Priznám sa, osobne si držím od ľudí odstup. Nie som na to hrdý a vnímam to ako svoju slabosť. Napriek pozitívnemu vzťahu k juhoeurópskym kultúram si svoju osobnú zónu strážim. Som v strehu, ak ma znenazdajky potľapkávaš či objímaš, a talianske bozkávanie na líce ako každodenný pozdrav medzi mužmi pri mne ani neskúšaj. Na tomto evente (ktorý by si zaslúžil vlastný report) sme každé ráno zahajovali cvičeniami, ktoré pozostávali z prechádzania sa a z objímania sa s účastníkmi. Aktivita trvala možno pol hodinku a sprevádzaná bola relaxačnou hudbou. Začínali sme s pohľadmi do očí, podávaním rúk či jemným pohladením po tvári. Nasledovali objatia a na záver bozky na tvár. Asi nemusím explicitne písať, že „bolo mi to proti srsti“ nevyjadruje, čo presne sa vo mne dialo. Jasné, pri blondínke z Budapešti či usmievavej Belgičanke to šlo samo, ale nechcem, aby si si mylne vysvetlil zmysel tejto aktivity. Objať každé ráno tridsať ľudí a to viacnásobne, hľadieť im do očí a dovoliť si pobozkať ich vo mne vyrylo hlbokú brázdu. Hlbokú vedomosť o tom, aký prirodzený je pre človeka dotyk, akí rôzni sú ľudia.
Ak máš chuť prestať čítať kvôli predchádzajúcemu odseku, nemaj strach. Taká aktivita sa veru bežne nerobí. Robí sa ich však plno, pri ktorých si uvedomíš, že často žiješ v malej bublinke obklopený svojimi malými problémami. Robí sa ich plno v kontexte telesného postihnutia, diskriminácie a tolerancie. Možno sú takéto vedomosti pre Teba úplne nepotrebné a treba spraviť zápočet, prezenčku na cviku. Možno sú práve toto metódy, ktoré z nás urobia človeka. Už asi veľa filozofujem. Každopádne, skús si.
