Dobrovoľníctvo v časoch Korony

Aké je to byť na projekte Európskeho zboru solidarity počas korona vírusu?

Ahojte! 🙂 Pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú,rada sa vám v skratke predstavím. Volám sa Zuzana a pochádzam z mestečka Poprad situovaného pod Tatrami. Mám 25 rokov, a dokončila som si magistra v odbore medzinárodných vzťahov. Od novembra 2019 pôsobím na Menorke (Španielsko), ako dobrovoľníčka Európskeho zboru solidarity, kde sa zúčastňujem projektu zameraného na výučbu angličtiny pre deti a tínedžerov od 3-15 rokov neformálnym spôsobom.

Čo sa stalo, a čo sa nestalo. Nastala celosvetová pandémia, a zrazu sa každodenný život plný interakcie s deťmi zmenil na život, kedy sú mojim najlepším priateľom steny izby v dome. Možno sa pýtaš, ako to teraz vlastne funguje s aktivitami, ktoré sme pred tým vykonávali osobne, face to face. Pandémia zmenila všetko. Zo dňa na deň sme museli prejsť na online výučbu, čo je z môjho pohľadu pri neformálnom vzdelávaní nepriaznivá situácia, keďže veľkou súčasťou neformálneho vzdelávania je práve interakcia, ktorá sa samozrejme lepšie dosiahne tvárou v tvár. Na blog, ktorý som počas svojho pôsobenia tu vytvorila pridávame materiály, ktoré môžu deťom spríjemniť čas strávený doma, plus určité aktivity a challenge, pri ktorých sa môže zapojiť celá rodina. S tými staršími sa snažíme o hodiny prostredníctvom Skype, aby bola zabezpečená dokonalá kontinuita a mali priestor na konverzáciu.

A ako sa zmenili moje dni ako také? Samozrejme prácu aktuálne vykonávam z domu, množstvo svojho času venujem vyhľadávaniu nových a zaujímavých aktivít, ktoré by nám pomohli zamestnať deti tvorivo a zároveň náučne. Okrem iného mám viac voľného času, čo znamená, že konečne som dočítala knižky, ktoré som už dlho odkladala bokom, a pokračujem vo svojom liste must-read. Okrem iného sa snažím venovať aj zdokonaľovaniu v španielčine, oprášila som moje už skoro do pozadia zahnané znalosti francúzštiny a začala som so štúdiom arabčiny. Pochopiteľne netreba zanedbávaťani psychické zdravie, preto sa snažím denne cvičiť a pobehovať si po terase, ak to počasie dovolí. Myslím si, že práve teraz je čas robiť to, na čo sme pri zahltení inými povinnosťami často čas nemali.

A čo na to moja rodina? Som s nimi v pravidelnom kontakte a informujeme sa o situácii na Slovensku, v Španielsku a Nemecku – pretože jedna z mojich sestier býva a pracuje práve tam. Viac ako kedykoľvek predtým sa počas tohto šialenstva ukázala dôležitosť vzťahov v našich životoch. Naučilo nás to spomaliť a začať sa zaujímať o svet okolo seba, nielen prejdením a letmým prihliadnutím, ale aj skutočným vnímaním a vstrebávaním.

Prajem nám všetkým veľa síl a veľa ľudskosti a rešpektu. TO je to, čo aktuálne potrebujeme najviac.

Besitos, Zuzana