Up We go !

Sebapoznávanie, práca v tíme, strach, prekonávanie vlastných hraníc, leadership. Projekt vo mne vzbudil záujem vďaka netradičnému spojeniu témy kurzu so športovým aktivitami v lanovom parku. Stretli sme sa tam naozaj rôznorodé osobnosti. 

Takí, čo úzko spolupracujú s mládežou, zastávajú manažérsku funkciu alebo sa radi nechávajú viesť inými, odvážni aj nesmelí, sebavedomí aj utiahnutí. Áno, každý hovoril iným jazykom a mal iný dôvod pre účasť na projekte.

Organizácia, doprava, ubytovanie, varenie 

Projekt navrhla lotyšská nezisková organizácia Open sence, ktorá má skúsenosti so školením pracovníkov v rôznych sférach prostredníctvom neformálneho vzdelávania. Viedli nás celkom štyria tréneri a spolu so zástupcami zo šiestich krajín: (Lotyšsko, Holandsko, Španielsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko)

Prvé stretnutie prebehlo v hlavnom meste Lotyšska – Rige, odkiaľ sme sa spoločne autobusom presunuli do Bērzaune. Týždeň sme bývali prevažne v jednej chate, spali v  spacákoch v dvoch miestnostiach a pravidelne sa starali o oheň, bez ktorého by sme tam isto umrzli. Jedno WC, jedna sprcha 100 m od chaty, v opačnom prípade to istila príroda. Ale zato sme mali saunu!  

V informačnom balíčku sme pred projektom dostali informáciu, že si máme priniesť teplé oblečenie, čiapku a rukavice na jednu noc strávenú pod holým nebom. Keby len jednu. Za normálnych okolností je začiatkom júla v Lotyšsku vraj príjemné počasie, my sme mali zjavne smolu. Myslím, že z 8 dní aspoň 6 pršalo a čiapku sme kľudne mohli nosiť takmer dennodenne. Slnko sme si užili asi iba v prvý deň. 

Myšlienka spolužitia v chate so sebou niesla aj spoločné varenie, ktoré bolo jedným veľkým zážitkom. Varili sme si totiž sami, alebo sa vždy striedala dvojica, ktorá varila pre nás všetkých. Dopredu sme museli naplánovať čo navaríme a odhadnúť množstvo jedla. Popritom bolo nutné brať ohľad na pravidelný (minimálne 1x denne) príjem mäsa pre niektorých jedincov a poveriť touto informáciou dvojicu, ktorá sa 2x za celý pobyt postarala o nákup. So spoločným stravovaním sa viazalo aj určité odopieranie. Množstvo jedla bolo obmedzené. Práve vtedy sa začali prejavovať určité charakteristiky, pretože hladný krk ťažko myslí na ostatných 21 osôb, ktoré si musia nabrať z tej istej misy. Dokonca aj rezňov bolo presne do počtu, 22 ks. Vtedy nám tímovosť občas chýbala, ale aspoň sme si na vlastnej koži skúsili, aké to je. Nikto od hladu nezomrel. 

Aktivity, program, metódy vzdelávania 

Prvý deň sme na chatu prišli večer. Samotný program začal až nasledujúce ráno, bol výhradne v angličtine. Jednalo sa o zoznamovacie aktivity v okolí chaty, diskutovali sme o svojich osobných cieľoch a dôvodoch, prečo sme tam.

Taktiež sme si definovali oblasti, ktoré by sme sami na sebe chceli zmeniť, včom sa chceme zlepšiťčo chceme o sebe zistiť, keďže projekt bol zameraný aj na seba-rozvoj. Samostatnou časťou bola definícia líderstva a vlastná predstava, aký typ lídra zastávame.

Už len diskusia o tom bola zaujímavá, pretože svoje pocity v tejto oblasti sme zdieľali s ľuďmi, ktorí boli v tom čase pre nás cudzími. Výnimočnou aktivitou hneď v prvý deň bola tá, v ktorej sme ako tím zlyhali na plnej čiare. Zistili sme, že je nás v skupinke priveľa lídrov a nevieme jeden druhého počúvať. Žeby priestor na zlepšenie? 

V druhý deň sme sa vypravili do lanového parku, kde sme strávili 3 dni a 2 noci. Absolvovali sme celodenný výlet, ktorý mal jednoduché pravidlá. Dostať sa z bodu A do bodu B. Ako trojčlenná skupina sme mali 1 ruksak, 1 mobil bez dát, mapu a asi 15 úloh. Vzdialenosť mala byť cca 15 km, ale veľmi ľahko sa mohlo stať, že sa predĺži, čo bol aj náš príbeh. Pršalo takmer nonstop, zišli sme z cesty a doslova sa brodili v lese a bahne. Za celý čas sme stretli asi 5 živých bytostí, z toho 1 bol človek (ostatné mali 4 a viac nôh). Aj to len preto, že sme tomu chudákovi pánovi klopali na dvere s otázkou, či si u neho na záhrade môžeme v ešte uvariť polievku (jedna z úloh). Nebola to sranda, keďže bola naozaj zima, boli sme mokrí, ale spoločne v tíme sme museli riešiť čo, ako a kedy to urobiť, aby sme splnili úlohy a dostali sa do cieľa. Nakoniec sme to zvládli. Cieľ bol najvyšší vrch Lotyšska – Gaiziņkalns (312 m.n.m.)

Dve noci strávené vonku sme si užili. Na výber bol stan alebo ešte väčšia výzva –hammock. Moja prvá noc pod šírim nebom. Teda, so strieškou proti dažďu, ktorá v druhú noc nevydržala, a tak to bola noc v mokrom spacáku. Po takom zážitku je človek naozaj odolnejší voči všetkému. 

Ďalšie aktivity sme už praktizovali na nízkych a vysokých lanách. Nízke lanové aktivity boli zamerané na dôveru v tíme ďalej spoluprácu či komunikáciu. Na vysokých lanách mal človek čo robiť sám so sebou, aby prekonal strach z výšky a dôveroval tým, ktorí ho istili zo zeme. Tím ľudí zostavovali naši tréneri, vždy sa líšil podľa aktivít. V tom čase sme už vzájomne trochu poznali vlastné slabosti a limity a vedeli, kto koľko vydrží a kto sa ako správa mimo vlastnej komfortnej zóny. Celkovo boli aktivity vyčerpávajúce. Niektorí z nás boli na lanách po prvý krát. Drevo bolo takmer vždy mokré, báli sme sa sami o seba, ale na druhej strane sme museli byť zodpovední za ostatných členov tímu pri istení. Dôležitá bola komunikácia, motivácia a vôľa prekonať svoje vlastné možnosti. Najväčší zážitok som ja osobne zažila pri lezení na vrchol dreveného stĺpu, kde sme sa spolu s dvoma ďalšími členmi tímu museli postaviť a následne zoskočiť dolu. 

 Napriek tomu, že sme sa triasli, nechceli sme dať najavo, že sa bojíme, museli sme predsa motivovať jeden druhého. Odmenou za splnenie úlohy a samotný zoskok bol príval nezabudnuteľných endorfínov. 

Výsledky už v závere projektu

Na záver kurzu sme ako celá skupina cítili, že je medzi nami zvláštne puto. Po dohode s trénermi sme zopakovali aktivitu, v ktorej sme na úvode kurzu úplne pohoreli a sami sme boli zvedaví, ako to zvládneme.

Ukázalo sa, že sme sa naučili počúvať jeden druhého a bojovať spoločne pre naplnenie jedného cieľa. Dokázali sme to!

Už nám nič nebránilo spoločne naplánovať posledný deň, ktorým bol samotný výstup kurzu – pripraviť program pre deti z miestnej školy a postarať sa o nich. Plne sme sa vložili do funkcii trénerov, rozdelili sa do skupín a odovzdali kus toho, čo sme sa naučili lotyšským školákom. Deti museli spolupracovať pri zdolávaní nízkych prekážok a bojovať sami so sebou, aby splnili stanovené ciele. Som si istá, že si od nás odniesli nezabudnuteľné zážitky, rovnako tak ako aj my, účastníci kurzu Up We Go. Osobne som bola s kurzom viac než spokojná. Bola to moja prvá skúsenosť s medzinárodným projektom, napriek tomu, že som viac krát využila program Erasmus+ pre štúdium a stáž v zahraničí.

Zážitky a vedomosti, ktoré som si odniesla sa nedajú naučiť za knižkami alebo počítačom, to si treba zažiť. 

Sama som bola prekvapená, aké náročné je zdieľať svoje pocity s cudzincami, aké ťažké je odhadnúť silu a slabiny svojich (už teraz) priateľov, ale najviac asi to, aké jednoduché je byť otvorený okoliu, počúvať druhých, dôverovať im a nebáť sa nahlas zdieľať svoj názor. To je to, čoho sa chcem držať a čo mi tento projekt ukázal. Ak to znie ako klišé, tak pardon, ale to sa slovami opísať nedá.