Je 16:00 a ja stojím pri autobusovej stanici a čakám. Keď sa povie Chorvátsko, vybavia sa mi pláže a skalnaté pobrežia, no všade naokolo nie je nič iné ako vidiecke usadlosti. Som v malom mestečku s menom Gospić a predo mnou je stratený chlap s veľkou taškou. Nepatríme sem, takže viem určite, že je to môj slovenský spolu účastník Slavo.

Práve sa chystáme zúčastniť sa týždňového tréningového kurzu plného vedomostí a nových skúseností, ktorý organizuje Outward Bound Croatia. Po chvílke nas víta Lana a vezie násešte 6 kilometrov do krásnej chorvátskej prírody.

Prvú noc strávime stretnutím s ostatnými účastníkmi z Grécka a Španielska, nevediac, že o 8 dní neskôr budeme pri lúčení plakať ako bábätká.

Potom sa začal prvý deň školiaceho kurzu. Ani sme sa nenazdali, a zo skupiny neznámych ľudí sa stal tím a aktivity na prelomenie ľadu sa rýchlo zmenili na výzvy vyžadujúce spoluprácu a dialóg, kde každý z nás hral kľúčovú úlohu. V niektorých z nich boli ľudia unášaní vzduchom ako supermani, iné vyžadovali hlboké myslenie a mali nás nemých alebo so zaviazanými očami. Po každej z nich sme brainstormovali, čo sa práve stalo, a uvedomili sme si, koľko sa toho učíme prostredníctvom našich osobných skúseností. Väčšinu týždňasme strávili vonku, v krásnej chorvátskej prírode a neprítomný telefónny signál bol nepodstatný, keď tím prekvital komunikáciou. Ivana a Čedo z Outward Bound Croatiaodviedli úžasnú prácu, naučili nás noho o softskills a ich využití v komunikácii a zároveň nám ponechali dostatok priestoru na to, aby učenie bolo prirodzené a samoriadené.

Napriek všetkému nášmu úsiliu sa však tréningový kurz skončil a my sme sa museli nateraz rozísť. Áno, projekt sa skončil, ale priateľstvá, ktoré sme nadviazali a zručnosti, ktoré sme sa naučili... tie vydržia ešte dlho... 🙂