Vlnky zo Solúna...
Loďka odráža od betónového móla. Kompas jasne nastavený na slnečný deň vo vyhriatom Solúne – (Thessaloniki) a suchozemské žalúdky rozhojdávajú prvé vlny.
Cesta ubieha rýchlo, alebo pomaly? Neviem. Vnímam len ostré slnko páliace do tyla, občasné frknutie slaných kvapiek na opálenú pokožku a nohy vyložené na chrómovom zábradlí. Až približujúce sa žeriavy, strážiace velikánsky prístav, prebúdzajú vedomie.
Spoločná fotka 40 mladých úsmevov, rozdávanie máp, dokonca vreckového a organizačné pokyny. „Dicastrion squere at 20 PM“a HURÁ!! na rošty rozpálených ulíc. Prvoplánovo vytvorené skupinky sa roztriešťujú o prvý stánok s orosenými fľašami vody. Za liter a pol 3 €, človek človeku vlkom, avšak v tomto počasí nie je inej voľby. Pokračujeme už v menších čriedach. Čriedach, nakoľko sa cítim ako slepo nasledujúca ovečka s očkami vyjavenými na rady panelákov v kokteily s historickými fasádami a s posýpkou šedi, smogu a hluku klaksónov. Pastiersku palicu preberá Gan Luca. Talian na čele a do dvoch minút sme úplne stratený v neznámom prostredí, presne tak ako sme to (asi) všetci chceli. Len sa tak túlať uličkami, nasávať atmosféru.
Netrvá dlho a narážame na „Vasilisovu skupinku“. Miestny štyridsiatnik, robí, čo je v jeho silách aby nám priblížil svoju domovinu a veruže sa mu to darí. Prevádza nás nielen dláždenou pešou zónou, ale aj históriou, politikou a kultúrou Grécka v kocke. Vždy mi imponovali ľudia, ktorý vedia odkiaľ sú a tak sa hneď radím do blízkosti prameňa. Prvé skutočné prekvapenie prichádza pri vykopávkach miestnej Agory; „Pre študentov zdarma“. Neveriacky ukladám free entrance do peňaženky a trochu sa hanbím za spoluúčastníka, ktorý prevádzkovateľovu láskavosť opláca šplhaním na jeden z rozpadnutých stĺpov.
Posledný spoločný obed na námestí P. Petrakaki, vypnutá fontána a mramorový obrubník. Biele markízi ladia s úhľadne zoradenými štvorcovými stolčekmi, pokrytými novinovým papierom. Poľsko, Litva, Slovensko a Itália, priatelia nad hladnými vidličkami. Obsluha prináša opečený chlebík posypaný bazalkou a cesnakom. Chrumkavo a teplo na jazyku. Jedálne lístky v podobe čerstvej tlače krčiace sa v opálených prstoch. „Čo vybrať, čo vybrať?“ Grécky šalát predsa nič nepokazí, miska mušlí s ryžou a kôprovým dressingom, nech je trochu exotiky. Ťažko uveriť, čo dokáže Balkánska kuchyňa s kôprom. Grilované kuracie, súdiac podľa šťavnatosti, asi stehná a zapekaná cuketa s paradajkami o veľkosti hádzanárskej lopty. Kamarátka Marta navrhuje vyprážaný syr. Našťastie prinášajú jemne opečenú fetu. Neviem z čoho sa radovať viac. Chuť jedla, či teplo spoločnosti? Kocky ľadu hŕkajúce v pohárikoch Oyza? Asi len z okamihu. Z pokoja rozkročeného niekde v ovzduší. Z neopakovateľnosti chvíle.
Večera v tráve pri byzantskej veži. Určite si známa miestnym aj nemiestnym historikom, či pokročilým turistom. My sme však plne zaujatý pol kilom tmavých olív, kolážou zeleniny a rozpadávajúcimi sa teplučkými bagetami. Carlis splašil solené mandle a poriadny kus vyzretého syra. Lámeme ho rukami. Ešte šťastie, že ten vodný melón nám nakrájali.
Večera v tráve. Päť mladých životov vytešujúcich sa z hostiny za 6€, vytešujúcich sa z každého sústa, každého úsmevu, zo všetkého, čo všedný deň hltá ako samozrejmosť. Myslím si, že ak je niečo, čo sa oplatí učiť od juhu, je to práve tento pokoj, pokora: Radosť zo života. Sedenie v tráve. Ľudia v parkoch, na lavičkách, mladí, starí, bodkovaní. Sediaci. Rozprávajúci sa, gestikulujúci, tancujúci, to je jedno hlavný je úsmev na perách. Nie sú to obchodné stretnutia, obligatórne návštevy rodiny ani zámienka stiahnuť fľašu rumu. Len tu a teraz, len pokoj. Skupina starčekov hrajúca karty na špinavých lavičkách.
Apostolis, s výrazom maličkého chlapca, ktorý ukazuje zbierku angličákov, sa pýta či mi môže naliať kúsok z domáceho vína. Nedá sa povedať nie. S dôležitosťou alchymistu rozlieva z medenej konvičky a potom pozorne sleduje reakciu na mojej tvári. Veľmi mi prirástli k srdcu títo ľudia.
Keď som o niekoľko dní na pár nocí zakotvil na ich gauči, Apostolis ma privítal s očami signalizujúcimi už niekoľko medených konvičiek v krvi. Po prvej otázke či mám rád sladké ma tajne odlákal do špajze kde som musel ochutnať každú z jeho domácich marmelád a hádať aké sú ingrediencie. Marmelády oficiálne vyrába a predáva, dokonca aj do zahraničia. Sugar free + homemade = celkom dobrý biznis a o tom že mu z toho riadne prepína svedčí aj kombinácie ako banánovo, čokoládové espresso, mrkvová škorica či sladké paradajky.
