fbpx
Menu Zavrieť

Vlnky zo Solúna...

_DSC0269

Loďka odráža od betónového móla. Kompas jasne nastavený na slnečný deň vo vyhriatom Solúne – (Thessaloniki) a suchozemské žalúdky rozhojdávajú prvé vlny.
Cesta ubieha rýchlo, alebo pomaly? Neviem. Vnímam len ostré slnko páliace do tyla, občasné frknutie slaných kvapiek na opálenú pokožku a nohy vyložené na chrómovom zábradlí. Až približujúce sa žeriavy, strážiace velikánsky prístav, prebúdzajú vedomie. 

CSB_1221 

 

DCIM103GOPRO

 

CSB_1226

Spoločná fotka 40 mladých úsmevov, rozdávanie máp, dokonca vreckového a organizačné pokyny. „Dicastrion squere at  20 PM“a HURÁ!! na rošty rozpálených ulíc. Prvoplánovo vytvorené skupinky sa roztriešťujú o prvý stánok s orosenými fľašami vody. Za liter a pol 3 €, človek človeku vlkom, avšak v tomto počasí nie je inej voľby. Pokračujeme už v menších čriedach. Čriedach, nakoľko sa cítim ako slepo nasledujúca ovečka s očkami vyjavenými na rady panelákov v kokteily s historickými fasádami a s posýpkou šedi, smogu a hluku klaksónov. Pastiersku palicu preberá Gan Luca. Talian na čele a do dvoch minút sme úplne stratený v neznámom prostredí, presne tak ako sme to (asi) všetci chceli. Len sa tak túlať uličkami, nasávať atmosféru.
Netrvá dlho a narážame na „Vasilisovu skupinku“. Miestny štyridsiatnik, robí, čo je v jeho silách aby nám priblížil svoju domovinu a veruže sa mu to darí. Prevádza nás nielen dláždenou pešou zónou, ale aj históriou, politikou a kultúrou Grécka v kocke. Vždy mi imponovali ľudia, ktorý vedia odkiaľ sú a tak sa hneď radím do blízkosti prameňa. Prvé skutočné prekvapenie prichádza pri vykopávkach miestnej Agory; „Pre študentov zdarma“. Neveriacky ukladám free entrance do peňaženky a trochu sa hanbím za spoluúčastníka, ktorý prevádzkovateľovu láskavosť opláca šplhaním na jeden z rozpadnutých stĺpov.

_DSC0199

DCIM103GOPRO


 

Posledný spoločný obed na námestí P. Petrakaki, vypnutá fontána a mramorový obrubník. Biele markízi ladia s úhľadne zoradenými štvorcovými stolčekmi, pokrytými novinovým papierom. Poľsko, Litva, Slovensko a Itália, priatelia nad hladnými vidličkami. Obsluha prináša opečený chlebík posypaný bazalkou a cesnakom. Chrumkavo a teplo na jazyku. Jedálne lístky v podobe čerstvej tlače krčiace sa v opálených prstoch. „Čo vybrať, čo vybrať?“ Grécky šalát predsa nič nepokazí, miska mušlí s ryžou a kôprovým dressingom, nech je trochu exotiky. Ťažko uveriť, čo dokáže Balkánska kuchyňa s kôprom. Grilované kuracie, súdiac podľa šťavnatosti, asi stehná a zapekaná cuketa s paradajkami o veľkosti hádzanárskej lopty. Kamarátka Marta navrhuje vyprážaný syr. Našťastie prinášajú jemne opečenú fetu. Neviem z čoho sa radovať viac. Chuť jedla, či teplo spoločnosti? Kocky ľadu hŕkajúce v pohárikoch Oyza? Asi len z okamihu. Z pokoja rozkročeného niekde v ovzduší. Z neopakovateľnosti chvíle.

_DSC0232

Večera v tráve pri byzantskej veži. Určite si známa miestnym aj nemiestnym historikom, či pokročilým turistom. My sme však plne zaujatý pol kilom tmavých olív, kolážou zeleniny a rozpadávajúcimi sa teplučkými bagetami. Carlis splašil solené mandle a poriadny kus vyzretého syra. Lámeme ho rukami. Ešte šťastie, že ten vodný melón nám nakrájali.
Večera v tráve. Päť mladých životov vytešujúcich sa z hostiny za 6€, vytešujúcich sa z každého sústa, každého úsmevu, zo všetkého, čo všedný deň hltá ako samozrejmosť. Myslím si, že ak je niečo, čo sa oplatí učiť od juhu, je to práve tento pokoj, pokora: Radosť zo života. Sedenie v tráve. Ľudia v parkoch, na lavičkách, mladí, starí, bodkovaní. Sediaci. Rozprávajúci sa, gestikulujúci, tancujúci, to je jedno hlavný je úsmev na perách.  Nie sú to obchodné stretnutia, obligatórne návštevy rodiny ani zámienka stiahnuť fľašu rumu. Len tu a teraz, len pokoj. Skupina starčekov hrajúca karty na špinavých lavičkách.

 
Apostolis, s výrazom maličkého chlapca, ktorý ukazuje zbierku angličákov, sa pýta či mi môže naliať kúsok z domáceho vína. Nedá sa povedať nie. S dôležitosťou alchymistu rozlieva z medenej konvičky a potom pozorne sleduje reakciu na mojej tvári. Veľmi mi prirástli k srdcu títo ľudia.
Keď som o niekoľko dní na pár nocí zakotvil na ich gauči, Apostolis ma privítal s očami signalizujúcimi už niekoľko medených konvičiek v krvi. Po prvej otázke či mám rád sladké ma tajne odlákal do špajze kde som musel ochutnať každú z jeho domácich marmelád a hádať aké sú ingrediencie. Marmelády oficiálne vyrába a predáva, dokonca aj do zahraničia. Sugar free + homemade = celkom dobrý biznis a o tom že mu z toho riadne prepína svedčí aj kombinácie ako banánovo, čokoládové espresso, mrkvová škorica či sladké paradajky.

_DSC0282

Záplava slnečných lúčov na priestrannej teraske. Farebné slamky trčiace z orosených Frappé. Okolo sladkých aj slaných Bougats, vianočiek, báboviek, sezamových Kouloryi, dúhy marmelád a 2 mís plných zeleniny, ovocia a syra, ktoré som ako zástanca racionálnej výživy natlačil do koláže gréckych raňajok. Pohodlie lenivých vankúšov a..
asi stačí..možno netreba opisovať každé steblo lúky. Chcel som zachytiť, čo najviac, ale povedať len jedno. Ďakujem.