fbpx
Menu Zavrieť

Nezabudnuteľný kurz z pohľadu troch účastníčok

Témou projektu, ktorého som sa zúčastnila boli ľudské práva a spôsob ako ich komunikovať v ére migrácie a dal mi oveľa viac než len nové teoretické znalosti. Napriek zaujímavej téme, bohatému programu a skvelej organizácii, najväčší prínos spočíval inde – v ľuďoch, ktorí sa projektu zúčastnili a spravili ho jedinečnou, obohacujúcou príležitosťou. Síce sme boli všetci rozdielni, za niečo vyše týždňa sa znás takmer stala rodina, pomáhali sme si a aj spoločné upratovanie bolo zrazu zábavným. Štyria skúsení organizátori zabezpečili plynulý chod projektu a dokázali prispôsobiť program potrebám participantov. Vzdelávanie prebiehalo väčšinou formou workshopov, ktoré boli častokrát emocionálne a plné osobných príbehov a skúseností. V druhej polovici tréningu sme si vymenili úlohy s organizátormi a mali sme možnosť vytvoriť náš vlastný workshop. 

 

Tréning „People First“ je naozaj jedinečný, nielen pre to, že ho zastrešovala organizácia Lunaria, ale aj pre prístup a akési duševno, ktoré dopĺňalo hlavný vzdelávací program. Najskôr ma to vystrašilo a prekvapilo, no už po dvoch dňoch som si zvykla na vyspevovanie v kuchyni počas spoločného upratovania, izoláciu od sveta a neustálu prítomnosť ostatných účastníkov, keďže v malom dome sme v podstate nikdy neboli sami. Z tejto stránky som sa toho veľmi veľa naučila o ľuďoch, ľudských vzťahoch a vnútorne sa otvorila chápaniu rôznych príbehov a osobností, s ktorými by som sa za normálnych okolností možno ani nikdy nestretla. Celé to pekne dopĺňalo tému projektu, ktorou boli ľudské práva. Všetky workshopy, diskusie a osobné skúsenosti, ktoré tvorili program tréningu, boli emočne veľmi silné, zaujímavé a myslím, že taktiež jedinečné, keďže nikdy predtým som sa nestretla s utečencami či transsexuálmi – tu to boli rovno moji kolegovia a „spolužiaci.“  

Projekt sa konal na veľmi neobvyklom mieste, v lese, približne 20 minút od talianskeho Orvieta. Okolie ako aj dom, kde sme boli ubytovaní  malo svoje čaro a hneď od začiatku som sa tam cítila ako doma. Predtým ako som vycestovala som sa obávala ako vydržím bez signálu a internetu, ale nakoniec to patrilo medzi tie pozitívne veci tréningu. Myslím si, že to nie len upevnilo vzťahy v skupine, ale aj nám všetkým dalo jasný signál, že svet pôjde ďalej aj keď budeme týždeň offline. Teraz keď na to všetko s odstupom času spomínam, tak mám pocit, že úplne všetko do seba zapadalo. Intenzívny program, bol miestami náročný, ale zároveň vyvážený, veľké izby nás nútili sa medzi sebou rozprávať a to že sme „museli“ pomáhať s upratovaním? Nikdy by som nepovedala, že sa budeme pomaly biť o to, kto bude umývať riad a zametať ráno spoločenskú miestnosť. Jednoducho každý detail tohto tréningového kurzu do seba zapadal ako puzzle. Stretla som množstvo zaujímavých ľudí z rôznych kútov sveta, ktorí sa podelili o také životné príbehy, ktoré by som často márne hľadala v knihách.  

Na záver, tento projekt mi pomohol uvedomiť si, že papier nič neznamená a napriek existencii deklarácie ľudských práv, veľa z nich je v praxi utláčaných, a to nie len v rozvojových krajinách ako by si mnohí mohli myslieť. Naučila som sa mnoho nových nástrojov a metód, ktoré môžem ďalej využiť v dobrovoľníckej práci s mládežou, ale hlavne, opäť som troška vyrástla ako človek a rozšírila svoje obzory. Z projektu si odnášam nádej. Nádej, že stále existujú ľudia, ktorí sa snažia o zmenu klepšiemu. Preto odporúčam každému získať podobnú interkultúrnu skúsenosť. Pretože každý z nás je ovplyvnený kultúrou, v ktorej vyrastal a stereotypmi, ktoré prichádzali zo všetkých strán, a práve toto je spôsob ako sa ich zbaviť. Treba si však uvedomiť, že každý jeden sme zodpovedný. Ako hovorí Gandhi: „Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete. 

Počas tohto týždňa som sa naučila trpezlivosti, tolerancii, empatii, zlepšila si jazykové znalosti a zistila som množstvo vecí o sebe samej. Témou tréningu boli ľudské práva a ja mám pocit, že tréneri z Lunarie a „kočky“ z kuchyne nás naučili o tomto topicu neskutočne veľa. Jedlo bolo skvelé, snažili sa nám vždy vyjsť v ústrety a o talianskych lazaniach a tiramisu, ktoré som tam jedla sa mi bude asi ešte dlho snívať.